- Funkcie umožňujú zapuzdriť bloky kódu, aby sa predišlo redundancii a zlepšila sa čitateľnosť skriptov.
- Je nevyhnutné spravovať rozsah premenných pomocou kľúčového slova local, aby sa predišlo konfliktom s globálnym prostredím.
- Vrátenie hodnôt v jazyku Bash je obmedzené na stav ukončenia (0-255), čo vyžaduje použitie echo alebo premenných na vrátenie komplexných údajov.
- Modularizácia pomocou príkazu source uľahčuje opätovné použitie funkcií vo viacerých systémových súboroch.
Keď začnete písať Bash skripty, je normálne, že sa všetko spočiatku zdá jednoduché, ale príde bod, kedy sa kód stane poriadnym chaosom. Ak ste si všimli, že kopírujete a vkladáte tie isté úryvky príkazov dookola, je čas prejsť na funkcie. V podstate je funkcia ako malý skript v inom skripte , ktorý vám umožňuje pomenovať sadu inštrukcií, aby ste ich mohli volať kedykoľvek chcete.
Nejde len o úsporu času pri písaní, ale o osvojenie si profesionálneho postupu. Vyhýbaním sa opakovaniu kódu drasticky znižujete pravdepodobnosť chýb a predovšetkým výrazne uľahčujete údržbu. Ak potrebujete zmeniť obchodné pravidlo alebo opraviť chybu, stačí to urobiť na jednom mieste , namiesto toho, aby ste v celom súbore hľadali, kde inde ste to zopakovali.
Ako deklarovať funkcie v jazyku Bash
Na vykonanie funkcie ponúka Bash niekoľko spôsobov, takže si môžete vybrať ten, ktorý vám vyhovuje. Najbežnejším a najpreferovanejším spôsobom je napísať názov funkcie a za ním zátvorky. Napríklad: mi_funcion() { comandos; }Existuje aj explicitnejšia syntax, ktorá používa rezervované slovo funkcie pred menom, hoci v moderných písmach sa s ním stretávame menej často.
Ak sa ponáhľate a chcete všetko definovať v jednom riadku, môžete to urobiť, ale dávajte si pozor na medzery! Je dôležité nechať medzeru. medzera za otváracím kľúčom a pred záverečným príkazom, okrem oddelenia vnútorných príkazov bodkočiarkami. Napríklad: nombre() { echo "Hola"; echo "Mundo"; }Ak na tieto podrobnosti zabudnete, Bash sa bude sťažovať a skript sa nespustí.
Kľúčovým bodom, ktorý nemôžete prehliadnuť, je, že deklarovanie funkcie neznamená, že sa automaticky vykoná. Aby kód v zložených zátvorkách ožil, musíte funkciu zavolať podľa mena v tele skriptu. Taktiež nezabudnite funkciu definovať predtým, ako sa ju pokúsite použiť ; ak ju zavoláte pred deklaráciou, shell nebude vedieť, o čom hovoríte, a vyvolá chybu.
Hra premenných: Globálny a lokálny rozsah
Tu je veľa ľudí zmätených. V Bash je predvolene každá premenná, ktorú vytvoríte, globálna . To znamená, že ak definujete premennú vo vnútri funkcie, bude naďalej existovať a zachová si svoju hodnotu mimo tejto funkcie, čo môže potenciálne ovplyvniť iné časti programu. To môže byť užitočné, ale vo veľkých skriptoch je to často recept na katastrofu.
Aby ste sa týmto prekvapeniam vyhli, existuje kľúčové slovo `local` . Deklarovaním premennej ako `local` vo vnútri funkcie zabezpečíte, že bude viditeľná a modifikovateľná iba v rámci daného bloku kódu. Ak máte globálnu premennú a lokálnu premennú s rovnakým názvom, lokálna premenná bude mať vo vnútri funkcie prednosť , ale po ukončení funkcie sa globálna premenná vráti na svoju pôvodnú, nezmenenú hodnotu.
Odovzdávanie argumentov funkciám
Funkcie nemusia byť statické; pri každom volaní môžu prijímať dáta na spracovanie rôznych informácií. Ak chcete odovzdať argumenty, jednoducho ich napíšte za názov funkcie a oddeľte ich medzerami. Vo vnútri funkcie k nim budete pristupovať pomocou pozičné premenné ako $1, $2, Atď
Je dôležité rozlišovať, že tieto premenné sú nezávislé od argumentov prijatých hlavným skriptom. $0 vždy sa odvoláva na názov skriptu, premenné z $1 hore $9 V rámci funkcie sa tieto vzťahujú konkrétne na parametre odovzdané tejto funkcii. Okrem toho máme užitočné nástroje, ako napríklad $# zistiť, koľko argumentov bolo prijatých alebo $@ zobraziť kompletný zoznam parametrov.
Dilema vrátenia hodnôt
Na rozdiel od jazykov ako Python alebo Java, funkcie Bash nevracajú hodnoty v tradičnom zmysle. Čo vracia príkaz return je stav ukončenia, celé číslo medzi 0 a 255. Podľa konvencie 0 znamená, že všetko prebehlo hladko (úspech) a akékoľvek iné číslo predstavuje chybový kód.
Ak potrebujete získať výsledok výpočtu alebo nejaký text, máte dve hlavné možnosti. Prvou je použiť globálnu premennú na uloženie výsledku, hoci to nie je najčistejší prístup. Elegantnejšou možnosťou je použiť štandardný výstup pomocou príkazu echo o printf a zachytiť tento výsledok zvonku pomocou substitúcie príkazov: resultado=$(mi_funcion)Týmto spôsobom sa hodnota vytlačená funkciou uloží priamo do premennej.
Pokročilé opätovné použitie a rekurzia
Jedným z klenotov Bashu je schopnosť organizovať funkcie do samostatných súborov. Ak máte sadu nástrojov, ktoré používate v mnohých skriptoch, môžete ich uložiť do súboru (napríklad utils.sha načítať ich do ľubovoľného iného skriptu pomocou príkazu zdroj (alebo pointa) .Toto prevedie vaše funkcie na príkazy dostupné v aktuálnom procese, čím sa optimalizuje čas vývoja.
Pre odvážnejších sú tu rekurzívne funkcie , ktoré volajú samy seba. Sú ideálne na riešenie problémov, ktoré je možné rozdeliť na identické podúlohy, ako napríklad výpočet faktoriálu. Kľúčom je vždy definovať základný prípad ; inak sa funkcia bude volať donekonečna, kým systému nedôjdu zdroje a skript nezlyhá.
Zvládnutie používania funkcií vám umožňuje transformovať lineárne a zdĺhavé skripty na modulárne nástroje, ktoré sa ľahko čítajú a udržiavajú. Od správnej deklarácie a inteligentnej správy rozsahu premenných až po použitie rekurzie a import externých knižníc prostredníctvom zdrojového kódu, tieto schopnosti robia z Bash shellu mimoriadne výkonné automatizačné prostredie pre každého správcu systému alebo vývojára.